Smer Cedars Nursing Home
Prehupli sme sa do roku 2007 a to nám práca v Oaklande začala už liezť na nervy. Ešte aj ten Nový rok sme oslávili v práci, pričom sme si pripíjali BuckFizzom - dosť odporným nápojom určeným pre deti. A tak sme sa začali obzerať, kde by sme mohli zohnať novú prácu. Ako prvú možnosť sme mali cez našich kamarátov Michala a Žanetku Spišiakovcov skúsiť do opatrovateľského domu v Romsey, kde pracoval Michal. Skúsili sme. Pohovor bol dosť náročný, hlavne Moniku tam dosť skrúcali zo všetkých strán a nakoniec sme neuspeli. Trochu sme posmútili, ale kráčali sme ďalej. Monika dokončila štátnu národnú kvalifikáciu v odbore opatrovateľstvo dospelých - teda pod skratkou NVQ 3 a tak mohla robiť senior opatrovateľku na nočných a dosť ju to zaťažovalo a stresovala sa kvôli tomu. A za ten mizerný plat to aj tak odmietla. Druhé echo o možnosti práce v tzv. nursing home - opatrovateľský ústav zameriavajúci sa viac na starých ľudí s telesným postihnutím, sme dostali od spolubývajúceho Lukáša, pretože tam pracovala jeho anglická priateľka a naša bývalá kolegyňa Sharon. Nachádzalo sa to niek
oľko míľ po ceste A36 smerom na Salisbury, tak sme sa tam vybrali autobusom. Stretli sme sa s matrónkou - teda riaditeľkou tohto ústavu, porozprávali sme sa s ňou, ukázali jej naše možnosti, schopnosti a skúsenosti a spokojná bola ako on, tak i my. Dohodli sme sa a plat bol ešte zaujímavejší ako v Romsey. Naskytli sa však problémy, pretože ukončením kontraktu v Oaklande sme strácali aj ubytovanie. Hoci sme mali možnosť bývať u Spišiakovcov, radšej sme si hľadali aj inú strechu nad hlavou. Na bicykloch sme pobehali okolie a na poštách sme povešali oznamy, že chceme niekde žiť. Na naše prekvapenie sa nám ozvala jedna pani z farmy neďaleko Wellowu a tak sme si dohovorili stretnutie. Najprv som farmu omrkol sám a neskôr sme sa tam vybrali aj s Monikou. Stretli sme sa s majiteľkou Angie a ukázala nám pevný karaván, v ktorom žila, kým si s manželom nepostavili neďaleko normálny dom. Zdalo sa nám to v katastrofálnom stave, ale sľúbila, že kým by sme sa presťahovali - náš termín bol koniec júna - tak by to mali zrekonštruovať. Aj cena bola prijateľná, ale pre dvoch sa nám zdala dosť vysoká. Prehovorili sme teda kuchára Lukáša, aby do toho išiel s nami a dohoda bola na svete. Sťahovali sme sa na farmu neďaleko dedinky Furzley.
Druhým problémom bolo auto. Avšak ako sme zistili, v Anglicku to až taký problém nie je. Obvolali sme pár inzerátov a nakoniec sme sa nakontaktovali na nejakých Poliakov a kúpili sme od nich naše prvé spoločné auto Ford Escort, malo necelých desať rokov a vysolili sme asi 900 libier. Neskôr sa do toho napočítala ešte poistka, v auguste aj niečo ako STK a na jeseň aj cestná daň. Výhodou anglických ojazdených áut je, že sú lacné. Nevýhodou sú všetky tie ďalšie poplatky s tým spojené.
Mali sme všetko, tak sme už len podali výpoveď. Spolu s nami to vtedy urobilo ešte pár iných kolegov a bol to taký hromadný odchod. Ešte sme si chceli však vyčerpať dovolenku a pred našim odchodom sme mali rozlúčkovú párty. Po návrate s dovolenky sme sa presťahovali a vybrali sme sa smerom do nového pracovného prostredia.
oľko míľ po ceste A36 smerom na Salisbury, tak sme sa tam vybrali autobusom. Stretli sme sa s matrónkou - teda riaditeľkou tohto ústavu, porozprávali sme sa s ňou, ukázali jej naše možnosti, schopnosti a skúsenosti a spokojná bola ako on, tak i my. Dohodli sme sa a plat bol ešte zaujímavejší ako v Romsey. Naskytli sa však problémy, pretože ukončením kontraktu v Oaklande sme strácali aj ubytovanie. Hoci sme mali možnosť bývať u Spišiakovcov, radšej sme si hľadali aj inú strechu nad hlavou. Na bicykloch sme pobehali okolie a na poštách sme povešali oznamy, že chceme niekde žiť. Na naše prekvapenie sa nám ozvala jedna pani z farmy neďaleko Wellowu a tak sme si dohovorili stretnutie. Najprv som farmu omrkol sám a neskôr sme sa tam vybrali aj s Monikou. Stretli sme sa s majiteľkou Angie a ukázala nám pevný karaván, v ktorom žila, kým si s manželom nepostavili neďaleko normálny dom. Zdalo sa nám to v katastrofálnom stave, ale sľúbila, že kým by sme sa presťahovali - náš termín bol koniec júna - tak by to mali zrekonštruovať. Aj cena bola prijateľná, ale pre dvoch sa nám zdala dosť vysoká. Prehovorili sme teda kuchára Lukáša, aby do toho išiel s nami a dohoda bola na svete. Sťahovali sme sa na farmu neďaleko dedinky Furzley.Druhým problémom bolo auto. Avšak ako sme zistili, v Anglicku to až taký problém nie je. Obvolali sme pár inzerátov a nakoniec sme sa nakontaktovali na nejakých Poliakov a kúpili sme od nich naše prvé spoločné auto Ford Escort, malo necelých desať rokov a vysolili sme asi 900 libier. Neskôr sa do toho napočítala ešte poistka, v auguste aj niečo ako STK a na jeseň aj cestná daň. Výhodou anglických ojazdených áut je, že sú lacné. Nevýhodou sú všetky tie ďalšie poplatky s tým spojené.
Mali sme všetko, tak sme už len podali výpoveď. Spolu s nami to vtedy urobilo ešte pár iných kolegov a bol to taký hromadný odchod. Ešte sme si chceli však vyčerpať dovolenku a pred našim odchodom sme mali rozlúčkovú párty. Po návrate s dovolenky sme sa presťahovali a vybrali sme sa smerom do nového pracovného prostredia.
Komentáre